Tretí ročník Donaufestivalu, takmer dvojtýždňovej multimediálnej akcie, konajúcej sa v malebnom rakúskom Kremsi, sa konal pod patronátom Davida Tibeta z CURRENT 93. Deň vystúpenia jeho skupiny mali pod festivalovým heslom „Unprotected Games“ vystúpiť o. i. SUNN O))) a OM – takže moja návšteva spadla zákonite na 20. apríla.

Prvú časť večera zahájili v upravenom, akusticky skvelom prostredí františkánskeho kostola CYCLOBE, projekt osobami Stephena Throwera a Ossiana Browna spriaznený s COIL. Štvorica v retroštýle upravených starších pánov príjemne prekvapila. Výberom nástrojov (okrem kláves či klarinetu a dvoch štýlových notebookov Apple sa do zostavy zmestil hráč na Chapman stick a jeho kolega, obsluhujúci nineru) i pestrosťou hudby, sprevádzanej minimalistickou projekciou. Akustické nástroje dodali elektronickému základu CYCLOBE hrejivosť a i keď ozveny COIL boli zreteľné, išlo o veľmi príjemnú trištvrtehodinu strávenú s pomerne netradičnou hudbou.

Na v rýchlosti prestavanom pódiu sa za pätnásť minút (v ten večer Rakúšania kmitali ako hodinky) objavil(a) Baby Dee, harfist(k)a a klavirist(k)a z koncertnej zostavy CURRENT 93. Osoba neurčitého pohlavia sa prezentovala svojskými piesňami (chvíľami pripomínajúcimi Elfmanove temno-hravé soundtracky k Burtonovým bábkovým filmom, chvíľami adaptácie stredovekých anglických piesní), hranými sólo alebo za doprovodu violončelistu a gitaristu, oboch takisto z live line-upu CURRENT 93 (z ich ostatnej dosky „Black Ships Ate The Sky“ odznela Baby Deeho verzia skladby „Idumea“).

Po ďalších pár minútach na pódiu zostala len hradba zosilňovačov, znamenajúca jediné – koncert SUNN O))). Najmenšia možná zostava (Stephen O´Malley s gitarou a Greg Anderson a jeho basa) začala zapĺňať kostol amorfnými, lenivo sa prevaľujúcimi riffami, našťastie na rozumnej úrovni hlasitosti a s čistým (ak sa to tak dá povedať) zvukom. Po pár minútach sa na javisku objavila figurína zašitá v krvavom vreci, v ruke prevlečenej dierou zvierajúca mikrofón. Majster prevlekov Attila Csihár dal show ďalší rozmer. Jeho vokál bol de facto len ďalším nástrojom, chvíľami jasne rozoznateľný a ľudský, miestami splývajúci s konštantný brumom plynúcim z nástrojov postáv v čiernych plášťoch. Po hodine bol koniec, tentokrát (na rozdiel od viedenského koncertu pred čosi vyše rokom) publikum vydržalo celý čas v napätí – i keď SUNN O))) pracujú stále s rovnako obmedzenými výrazovými prostriedkami. Vizuálny element, ktorý do vystúpenia vniesol Attila, sa ukázal ako kľúč k tomu, že ako celok fungovalo.

Po rýchlom presune do mestskej haly sa dostavili prvé známky únavy, ktoré poznačili dojem zo setu amerických hravých elektronikov MATMOS (o. i. majú na svedomí spoluprácu na Björkiných albumoch „Vespertine“ a „Medúlla“). MATMOS zneli príjemne, no možno až príliš predvídateľne – v kontexte dnes trochu v úzadí stojacich a vyčerpaných elektronických subžánrov nepriniesli nič, čo by ma nútilo prestáť ich set v prvej rade. Frontmanom prenesená, ľahko ironická veta „Je príjemné hrať na festivale, na ktorom sme najhoršia kapela“ bola nakoniec subjektívne pravdivá, i keď ani MATMOS nezahrali vyslovene zle; to len pomyselný priemer bol netradične vysoko.

Sanfranciské duo OM (bývalá rytmika stoner-doomového kultu SLEEP) bolo jedinou skupinou, ktorá ten večer disponovala bicími: Chris Hakius do nich však mlátil aj za ostatných. OM, miešajúci stoner rock, drone doom metal a repetitívne, exotikou Afriky či Ázie nasiaknuté (vokálne) postupy, odštartovali najlepšou skladbou ich dvojalbovej (a zároveň sedemskladbovej) histórie, „At Giza“. Monotónny spev zvláštne pôsobiaceho Al Cisnerosa (kto však čaká od človeka, ktorý nahrával album s titulom „Dopesmoker“, že bude vyzerať normálne), zboosterovaná a zefektovaná basa a Hakiusov drvivý výkon ma dokonale vtiahli. Živé podanie skladbe dodalo ešte väčší dynamický rozsah, a aj na doske fantastická gradácia bola ešte vystupňovaná. „To The Shrinebuilder“ zo splitu s CURRENT 93 a „Flight Of The Eagle“, rovnako ako prvá skladba pochádzajúci z ešte pol roka aktuálnej dosky „Conference Of The Birds“, prevedením nezaostávali, no po „At Giza“ išlo len o dojazd, akokoľvek príjemný. Nie veľa kapiel dokáže zahrať tri v podstate klasické rockové skladby na ploche takmer hodiny a nenudiť.

To už ale odbila polnoc a na pódium sa začalo znášať vybavenie pre pätnásť členov dnešnej zostavy hlavnej hviezdy, CURRENT 93 (šokujúco sa do nej dostali aj Stephen O´Malley a Attila Csihár). Intro v podobe sprzneného notoricky známeho nápevu z „Oxygene“ od J. M. Jarreho predznamenalo dvojhodinový set, plný zmien nálad, atmosféry i štýlov, od folkovo vzdušných skladieb až po temné hymny podporené mohutnou inštrumentáciou dvoch violončel a klavírov, troch či štyroch gitár, fláut a harfy... Nad tým všetkým sa týčil sugestívny hlas nesmierne charizmatického Davida Tibeta, zaklínajúci i upokojujúci, každopádne idúci z až mrazivej hĺbky. Akokoľvek sa mi podarilo štúdiovej podobe CURRENT 93 odolať, koncerte bol podmaňujúci. Len jeho vražedná dĺžka spolu s neskorou hodinou otupovala moju pozornosť a vystúpeniu trochu obrúsila hrany. Attila, ktorý sa v zopár skladbách objavil na pódiu, pôsobil so svojím metalovým machizmom pri subtílnom Tibetovi až nepatrične a tak trochu kradol show, ktorá pri všetkej úcte nepatrila jemu. Najsilnejšie duety „Lucifer Over London“ a „Then Kill Caesar“ však aj vďaka nemu pôsobili démonicky. Mojím vrcholom bol však dychberúco vygradovaný cover skladby Billa Faya „Time Of The Last Persecution“, počas ktorej sa Tibet dostal temer do tranzu.

Donaufestival 2007 je ďalšou významnou kultúrnou akciou, ktorá akoby mimochodom potvrdzuje, že metal sa stáva akceptovateľným pre publikum, ktoré ho donedávna nemohlo ani cítiť. Na druhej strane ide o jeho trochu inú formu, paradoxne SUNN O))) i OM by na tradičnom kovovom feste boli zrejme vypískaní. SUNN O))) s ich vedomým využívaním black- či doommetalovej „stredovekej“ symboliky však i tak „legalizujú“ väčšinové vnímanie metalových insignií. Pri všetkej úcte k obivom menovaným a ich výkonu však treba na samý záver dodať, že CURRENT 93 svoju rolu patróna festivalu a headlinera splnili na presne sto percent a stali sa tým, na čo sa zrejme bude zabúdať najťažšie.